Energiu v skutočnosti nedokážeme vyrobiť ani minúť. Práve preto nemôže byť zadarmo.

Ľudstvo už malo dávno žiť v zlatom veku. Energia prakticky zadarmo mala priniesť slobodu od ťažkej práce, ukončiť hlad aj vojny.

Prevratné vynálezy čerpania energie z kozmických lúčov, vákua a samochodov však ututlali hrabivé korporácie a vlády, lebo chcú bohatnúť a kontrolovať ľudí. Tak by sme v skratke mohli opísať celú rodinu konšpiračných teórií, v ktorých jadre stojí koncept energie zadarmo.

Ich ďalším spoločným menovateľom je, že prakticky bez výnimky ignorujú základy fyziky aj ekonómie.

Energiu nevieme vyrobiť, len presunúť

Celú debatu o energii komplikuje fakt, že sa dohromady mieša ekonomika, fyzika a ľudské vnímanie.

Z pohľadu moderného človeka je prirodzené o energii – v našom vnímaní takmer výlučne vo forme elektriny (a benzínu) – uvažovať ako o spotrebnom tovare. Každý deň a mesiac nakúpime od nejakej firmy elektrinu a „minieme“ ju na svietenie, kúrenie alebo na rozmixovanie zeleniny do polievky.

Z pohľadu fyziky ide o nezmysel. Zákony termodynamiky, ktoré sa učil každý v škole, jasne hovoria, že energiu nemôžeme nikdy naozaj minúť. V skutočnosti ju vieme len premeniť z jednej formy na inú a posunúť miesto, kde premena prebehne. A presne za takýto presun a premenu energie berú peniaze energetické firmy.

Energiu v skutočnosti nevyrábajú, aj keď vám budú tvrdiť čokoľvek, len ju prerábajú a presúvajú. Elektrárne, napríklad, vezmú energiu uloženú v rope a premenia ju na elektrinu, ktorú následne napumpujú do rozvodnej siete.

Keď človek rozsvieti žiarovku, energia sa opäť premení na svetelné žiarenie a teplo, ktoré sa rozptýli do vzduchu. Celkové množstvo energie ostane nezmenené. To, čo človek vníma ako utratenie energie, je v skutočnosti len jej premena do podoby, ktorá v našom vnímaní už neprináša úžitok.

V skratke – energiu nemožno vyrobiť. Dá sa len presunúť na miesto, kde je pre človeka užitočná. Princíp, ktorý hovorí, že to nikdy nebude inak, je rovnakým stavebným kameňom fyziky ako napríklad gravitácia.

Platiť budeme vždy

Ak by aj niekto našiel veľmi efektívny zdroj energie s neuveriteľne lacným palivom, stále by sme museli platiť za postavenie generátorov, natiahnutie elektrických káblov, správu siete a ďalšie služby, ktoré sa na energiu nabaľujú.

V súčasnosti podľa predpočtu webu Totalmoney netvorí cena za „výrobu energie – teda suma, ktorá putuje priamo do elektrárne“ ani polovicu z koncovej ceny elektriny na Slovensku. Väčšinu účtu pohltí distribúcia, energetické straty a ďalšie poplatky, ktoré energia nazbiera po ceste z elektrárne na miesto využitia.

Druhou možnosťou, ako problém obísť, je postaviť malý generátor na každom mieste, kde sa energia spotrebuje. V takom prípade by však narástli sumy za výstavbu alebo výrobu veľkého množstva malých generátorov, ktoré by tiež zaplatil koncový používateľ.

Premena a preprava energie totiž z princípu nemôže byť úplne triviálnou záležitosťou. Vždy ju bude treba obslúžiť, a teda aj za energiu zaplatiť. V budúcnosti môže byť lacnejšia, no kým platia princípy fyziky a ekonómie, zadarmo nebude nikdy.

Teslove patenty

No ak aj tieto princípy platia, nemohli by raz existovať zariadenia, ktoré nájdu nový zdroj energie alebo sú oveľa lepšie v jej premieňaní na užitočnú formu?

Viaceré konšpiračné teórie napríklad tvrdia, že výskumník Nikola Tesla už na začiatku minulého storočia vytvoril zariadenie, ktoré by dokázalo čerpať energiu z „kozmických lúčov“.

Tesla v roku 1901 v Spojených štátoch naozaj získal patent na zariadenie využívajúce energiu žiarenia– zariadenie malo čerpať energiu z ionosféry Zeme. Za viac ako sto rokov existencie patentu sa však na jeho základe nepodarilo vybudovať funkčnú komerčnú elektráreň.

Časť dokumentov Teslu naozaj po jeho smrti v roku 1943 skončila v rukách americkej FBI a agentúry OSS, ktorá sa neskôr pretvorila na CIA. Tesla totiž v rokoch pred svojou smrťou tvrdil, že vynašiel „lúč smrti“, čo bolo na vrchole 2. svetovej vojny odvážne tvrdenie.

Americká armáda však lúče smrti neukázala ani počas pretekov zbrojenia cez studenú vojnu a jej najväčšie bojové stroje dodnes nepoháňajú kozmické lúče, ale nanajvýš tak konvenčné jadrové reaktory.

Klíma a vývoj

Ďalším argumentom proti možnosti, že vlády a korporácie utajujú lacný a čistý zdroj energie, je problém globálneho otepľovania. Štáty stojí fakt, že ľudia nemajú dostupný lacný a čistý zdroj energie, čoraz viac peňazí.

Náklady na vyrovnávanie sa s klimatickou zmenou už dnes dosahujú miliardy dolárov ročne. Štáty pripravujú krízové scenáre, čoskoro budú musieť prerábať veľkú časť infraštruktúry či kompenzovať poľnohospodárov poškodených záplavami či suchom.

Projekty na vývoj alternatívnych zdrojov energie pritom za posledné desaťročia zhltli miliardy dolárov a výskum pokračuje dodnes.

Európska únia spolu s konzorciom ďalších šiestich krajín buduje, napríklad, experimentálny fúzny reaktor ITER, ktorý bude podľa súčasných odhadov stáť desiatky miliárd eur.

Miliardové náklady štáty znášajú v nádeji, že sa dostanú k efektívnemu a pomerne čistému zdroju energie s dostatkom paliva.

Vesmírne lúče

Ako by vyzeral svet, ak by Zem naozaj zaplavovali vesmírne lúče schopné priamo na mieste vytvoriť použiteľnú elektrickú energiu?

Netreba špekulovať, stačí sa pozrieť von oknom. Na Zem každú hodinu dopadá viac slnečnej energie, ako ľudstvo spotrebuje za celý rok.

Solárna energie je najbližšie, ako sa vieme dostať k energii zadarmo. Slnko je vlastne prírodný fúzny reaktor a funguje na rovnakom princípe, aký má využívať rozostavaný reaktor ITER.

Jeho zásoby paliva vydržia niekoľko miliárd rokov a v ľubovoľný moment dodáva bez káblov energiu približne na polovicu planéty.

Energiu dokážeme premeniť priamo na elektrickú energiu vďaka objavu, ktorý vyniesol Nobelovu cenu Albertovi Einsteinovi. No zároveň ukazuje, že musíme platiť aj za energiu, ktorej zdroj je zadarmo a dostupný pre všetkých.

Opäť platí, že podstatnú časť nákladov predstavujú zariadenia, ktoré energiu premieňajú do užitočnej formy a dodávajú ju na miesto využitia. Dobrou správou je, že solárnu energiu sa učíme využívať čoraz lepšie a efektívnejšie. Prakticky každý týždeň sa objavuje nový výskum, ktorý po drobných percentách zlepšuje efektivitu a znižuje cenu slnečných panelov.

Časť tohto výskumu platia veľké ropné firmy. Energetická firma Total napríklad v roku 2011 kúpila dvojtretinový podiel firmy SunPower, ktorá je dnes najväčším tvorcom solárnych panelov v Sillion Valley.

Ďalší výskum prebieha na univerzitách, no spravidla neprináša prelomové riešenia, ale skôr drobné pokroky. Napríklad firma Sun Catalytix corporation, ktorá vznikla v roku 2008 z výskumu na MIT, našla spôsob, ako z vody pomocou slnečnej energie vyťažiť vodík použiteľný ako čistý zdroj paliva. Firma dostala v roku 2010 štvormiliónový grant od amerického ministerstva energetiky, no projekt potreboval ďalšie roky výskumu.

Spoločnosť nakoniec v lete minulého roku získala firma Lockheed Martin – najmä pre patenty a technológiu batérií.

Chýbajú mimoriadne dôkazy

Je teoreticky možné, že prvé dva zákony termodynamiky sú v skutočnosti chybné alebo neúplné a geniálny človek nájde spôsob, ako ich preformulovať a zároveň vyrobiť generátor nekonečnej energie.

Je to však podobné, ako by niekto tvrdil, že vytvoril lietajúci stroj, ktorý nepotrebuje žiadnu formu pohonu ani plyn ľahší ako vzduch. Stroj síce ešte nikto nikdy nepostavil, ale lieta vďaka tomu, že gravitácia funguje úplne inak, ako sme si doteraz mysleli.

No okrem fyzika a ekonómie platí aj menej formálne pravidlo, ktoré spopularizoval vedec Carl Sagan: „Mimoriadne tvrdenia si vyžadujú mimoriadne dôkazy.“

Ondrej Podstupka

Vedci chceli skúmať ionosféru, armáda hľadala spôsob, ako komunikovať s ponorkami.

HAARP: experiment, ktorý armáda zavrela

Konšpirácie hovoria o ovládaní mysle aj počasia. V skutočnosti vedci skúmali ionosféru Zeme a vojaci sa pokúšali komunikovať s ponorkami a odvrátiť jadrové strely.

Na nočnej oblohe sa zrazu rozžiari jasné svetlo. Výrazná polárna žiara sa však objaví nad oblasťou, kde sa zvyčajne nevyskytuje a nádherné nebeské divadlo tak môžu mnohí ľudia pozorovať po prvý raz vo svojom živote.

Dôvodom však nie je silná erupcia na našom slnku a prúd nabitých solárnych častíc, ktoré narazili na atmosféru Zeme. Za svetelným úkazom stojí prístroj, okolo ktorého sa krúti niekoľko konšpiračných teórií – a jedna je bláznivejšia než druhá.

Pritom samotný príbeh experimentu High Frequency Active Auroral Research Program (HAARP) je taký vzrušujúci, že ho vôbec netreba prikrášľovať. Nezahŕňa síce žiadne lúče smrti, kontrolu myslenia, ovládanie počasia či zemetrasení, no hovorí o lepšom pochopení ionosféry Zeme i hľadaní komunikácie medzi velením a ponorkami či ochrane pred nukleárnymi strelami.

Studená vojna

Počiatky projektu HAARP siahajú ešte do čias studenej vojny, keď sa v moriach ukrývali jadrové ponorky. Problémom však bolo, že ak sa ponárali čoraz hlbšie, mávali problémy s komunikáciou.

Už koncom päťdesiatych rokov navrhol istý Nicholas Christofilos možné riešenie: boli by ním vlny s extrémne nízkou frekvenciou, ktoré by zabezpečovali komunikáciu s plavidlami pod oceánskou hladinou. Problémom navrhovaného riešenia však zostali naozaj obrovské – hovoríme o viac než stovke kilometrov antén – zariadenia, ktoré sa veľmi nevyplatili. A už vôbec nie po konci studenej vojny.

Otázku s ponorkami však mohol vyriešiť iný prístup. Čo keby vedci dokázali používať prúdy nabitých častíc, ktoré sa pohybujú ionosférou, vrstvou atmosféry vo výške šesťdesiat až päťsto kilometrov nad povrchom zeme?

Takéto elektrojety by sa totiž podľa magazínu Nature mohli správať ako akési virtuálne antény, ktoré by nasmerovali správy priamo k ponorkám.

Keď sa v osemdesiatych rokoch podarilo túto myšlienku experimentálne potvrdiť, začalo sa hovoriť o funkčnom zariadení. Napokon sa využila infraštruktúra okolo bývalého radaru neďaleko aljašskej osady Gakona. Aj preto, že leží práve pod jedným z takýchto elektrojetov.

 

Bunkre aj jadrové strely

Už od deväťdesiatych rokov však projekt sprevádzali rôzne obvinenia z tajných plánov na ovládanie hocičoho. Napokon, komunikácia s jadrovými ponorkami sa po rozpade Sovietskeho zväzu pred dvomi desaťročiami nezdala ako extrémne dôležitá úloha, armáda preto hľadala pre celý projekt nové využitie.

HAARP tak mal odhaľovať podzemné severokórejské bunkre či trebárs chrániť zariadenia pred prípadným útokom jadrovej strely, ktorá by vybuchla vo vyšších vrstvách atmosféry a ktorej cieľom by bolo vyradiť elektroniku protivníka.

Čo by podobný „zahrievač ionosféry“ mohol podľa hypotéz zvládnuť, v praxi by sa to skôr nepodarilo. A tak, napriek armádnej snahe HAARP nakoniec využili najmä vedci študujúci našu planétu.

„Myslím si, že vedecký výskum, ktorého cieľom je lepšie pochopenie našej ionosféry, je celkom zmysluplný dôvod,“ hovorí pre Nature o existencii HAARP Philip Coyle, ktorý pracoval ako šéftester nových zbraní za amerického prezidenta Billa Clintona.

Zariadenie HAARP však nie je jediné svojho druhu. Podobný prístroj majú aj Rusi neďaleko dedinky Vasilsursk či Európa na severe Škandinávie. Všetky prístroje sú však slabšie ako HAARP, ktorý dokončili iba v roku 2007.

Zariadenie za 250 miliónov dolárov následne dokázalo ako prvé na svete vytvoriť umelú polárnu žiaru viditeľnú aj voľným okom (úplne prvú vytvoril podobný ionosférický zahrievač EISCAT v Škandinávii).

Vedci tiež dokázali urýchľovať elektróny vo vyšších vrstvách atmosféry a zvýšiť energiu ich zrážok. Dokonca vďaka vysokoenergetickým elektrónom vytvorili v atmosfére plazmu, čo pred rokmi opísali v odbornom magazíne Geophysical Research Letters.

„Inou otázkou je, či to je vlastne na niečo užitočné,“ komentoval to vtedy Mike Kosch z oddelenia Experimentálnej vesmírnej vedy Lancasterskej univerzity.

Stop pre vedu

A to je vlastne základný problém, s ktorým HAARP celý čas zápasil. O zariadenie sa vedci so svojím základným výskumom delili s armádou a tá veľmi rýchlo zistila, že jej veľký prínos neprináša. Ročná prevádzka pritom stála viac ako dva milióny dolárov, nerátajúc 250 miliónov na výstavbu a prípravu zariadenia.

Preto v roku 2013 činnosť HAARP dočasne prerušili a hľadali nových klientov, ktorí by dokázali zariadenie financovať. A minulý rok oznámili, že zariadenie končí – to by sa asi pri prístroji ovládajúcom počasie či myseľ veľmi nevyplatilo. Jednoducho, vojaci zistili, že peniaze vyhodili zbytočne a žiaden exotický armádny úžitok HAARP ani jeho 180 antén neprináša.

Ak budú chcieť výskumníci ďalej získavať základné poznatky o tom, ako fungujú ionosféra, elektromagnetické vlny či hľadať fyzikálne základy za plazmou v atmosfére Zeme, musia sa vybrať inam. Nevraviac o skúmaní vplyvu nabitých častíc z kozmu na našu planétu.

„Tieto záležitosti sú pritom dôležité,“ uzatvára Kosch pre Nature. „Je to žiarenie prichádzajúce zo Slnka, ktoré býva hlavnou príčinou zlyhania satelitov či možnej smrti ľudí pri ďalekých vesmírnych cestách.“